tunaj

Pracoval som 9 rokov ako výkonný riaditeľ jednej slovenskej výrobnej potravinárskej spoločnosti. Bolo to v dobe nástupu zahraničných obchodných sietí na Slovensko. Okrem spoločnosti Lidl, som mal tú možnosť rokovať s každou obchodnou sieťou (domácou aj zahraničnou) o podmienkach a vstupe našich výrobkov do ich obchodov. Neboli to ľahké roky. Aj keď  v potravinárskom sektore už  nepracujem, nie je mi ľahostajný znižujúci sa podiel predaja slovenských výrobkov na domácom trhu.

Má zmysel vôbec hovoriť o ochrane domácich výrobcov?

Podľa mňa – áno. Z toho dôvodu, že medzinárodné obchodné reťazce, ale aj globálny výrobcovia, majú obrovskú finančnú silu, odborné zázemie, schopnosť doviesť dotované a lacné výrobky aj z druhého konca zemegule a dovozom, alebo cenovým dampingom dokážu  likvidovať malých regionálnych výrobcov a teda aj zamestnanosť. Preto nie je možné vzťah medzinárodného obchodného reťazca a regionálneho, alebo slovenského výrobcu považovať za rovnocenný. Sú to úplne odlišné váhové kategórie. Na jednej strane, liberalizácia a globalizácia prináša zvýšenú konkurenciu, širší výber a sortiment tovarov, čo je pozitívne, ale na druhej strane má negatívne dopady na regionálnych výrobcov a ich likvidáciu a teda na zvyšovanie nezamestnanosti. Preto si myslím, že je rozumné, snažiť sa o minimalizáciu týchto negatívnych javov.

Ak je teda žiaduce určitým spôsobom ochraňovať domácich výrobcov a teda domácu zamestnanosť, ako na to?

V prvom rade musím povedať, že sa mi nepáči konfrontačný tón predstaviteľov našej vlády, ktorý prevláda vo vzťahu k obchodným reťazcom a pri snahe riešiť problém poklesu predaja domácich výrobkov. Netreba robiť z obchodných reťazcov triedneho nepriateľa. Obchodné reťazce zamestnávajú  tisícky zamestnancov, ich nástup na náš trh znamenal príchod veľkých investícií, rapídne sa zvýšila kultúra a úroveň predaja. V obchodných reťazcoch nehrozia pre štát daňové úniky, rovnako tam nie je možné predávať kradnuté tovary, ako sa to dialo a predpokladám ešte aj deje u mnohých drobných obchodníkoch.

Preto si myslím, že problém férovejších podmienok predaja a zvýšenie predaja domácej produkcie, by sa mal riešiť v spoločnej, pokojnej diskusii medzi zainteresovanými stranami.

Na základe svojich 9 ročných skúseností v tejto oblasti, dovoľujem si predložiť tieto

4 návrhy na zlepšenie predaja domácich výrobkov v obchodoch:

1/ V prvom rade treba definovať, čo je to slovenský – domáci výrobok. Aby sa nestávalo to, že niekto na Slovensko dovezie potraviny vo vreciach, tieto potraviny potom len prebalí do malo-spotrebiteľského balenia a bude ich vydávať za domáce – slovenské výrobky.

Slovenský – domáci výrobok by mal mať vydaný certifikát o pôvode. Certifikát by vydávala komisia, zložená zo zástupcov výroby, obchodu, štátnej veterinárnej a potravinovej správy, ako aj zástupcov ministerstiev hospodárstva a pôdohospodárstva. Komisia by skúmala hygienu a zložitosť výroby, počet zamestnancov podieľajúcich sa na výrobe, pôvod surovín a obalov. Výroba výrobkov s udeleným certifikátom o pôvode, by mala byť permanentne kontrolovaná.  Aby nedochádzalo k zneužívaniu vydaného certifikátu. Kontrolovala by sa hygiena výroby, kvalita a pôvod surovín, ako aj pôvod obalov. Či je všetko tak, ako bolo deklarované pri získaní certifikátu o pôvode výrobku.

2/ Výrazné označenie (reklama) slovenských výrobkov v obchodoch:

Aby sa slovenské výrobky s certifikátom o pôvode v obchodoch dobre predávali, musia mať výrazné označenie. Malo by prísť k dohode s obchodníkmi, aby  obchodníci tieto certifikované výrobky povinne označovali ceduľkou na ktorej je štátna vlajka a text: „Slovenský výrobok“.

Toto označenie by bolo povinné a SPOJENÉ  S CENOVKOU  VÝROBKU !!! Aby bolo hneď na očiach kupujúcich. Mnohé, dobre mienené kampane na podporu predaja domácich výrobkov sa minuli účinkom práve pre to, že občania mali hľadať označenie, že ide o slovenský výrobok, na obale výrobku, alebo mimo svojho zorného poľa. Veľkosť označenia, že ide o slovenský výrobok, by mala byť minimálne rovnako veľká, ako je cenovka výrobku. Výhoda takéhoto označenia je v tom, že kupujúci má na očiach okamžite informáciu o cene, ako aj o pôvode tovaru. Kupujúci nemusí informáciu o pôvode tovaru hľadať na obaloch výrobkov, alebo mimo zorného poľa svojich očí. Veľmi dobrý príklad označovania domácich výrobkov som našiel v Grécku, v jednej nemenovanej zahraničnej sieti. Paradoxom bolo to, že takéto označenia som nenašiel v žiadnom obchode s gréckym majiteľom. Zahraničnej obchodnej sieti záležalo  na predaji gréckych výrobkov viac, ako gréckym obchodníkom.

3/ Dostatočný predajný priestor (pravidlo 50:50):

Slovenské výrobky s certifikátom o pôvode, by mali mať garantované minimálne 50%-né zastúpenie v sortimente, ako aj v ploche, ktorá je vyčlenená v obchode na predaj daného sortimentu. Napríklad, ak obchodník ponúka vo svojom sortimente 10 druhov bieleho vína, minimálne 5 z nich by malo mať slovenský pôvod. To isté aj v mliečnych výrobkoch, v cestovinách, v zelenine, v  mäsových výrobkoch, liehovinách,…V každom sortimente potravín, (prípadne textilu, či drogérie), by malo existovať minimálne 50 %-né zastúpenie domácich, slovenských výrobkov, pokiaľ sa na Slovensku vyrábajú.

To isté by malo platiť aj pre predajné plochy obchodu. Ak napríklad obchodník ponúka liehoviny na regáli dlhom 10 metrov, potom by malo platiť to, že domáce-slovenské výrobky sú ponúkané v tom istom regáli, minimálne na polovici tejto plochy. To, znamená, minimálne na 5-tich metroch dĺžky daného regála. Podobne by to platilo vo všetkých sortimentoch potravín, ako aj iných výrobkov.

Zároveň, tieto domáce-slovenské výrobky s certifikátom, by museli byť umiestňované na takzvané lukratívne predajné miesta. To znamená, v zornom poli kupujúcich zákazníkov. (v prípade regálov – vo výške 1 až 2 metre nad podlahou).

4/ Primeraný zisk z predaja (aj pre obchodníka, aj pre výrobcu):

Nemôžeme nikoho nútiť predávať bez zisku, alebo so stratou. Zisk potrebujú aj výrobcovia, aj obchodníci. Nie je možné určiť, čo je primeraný zisk pre jednu, alebo druhú stranu. Je však možné dohodnúť aspoň to, že rôzne poplatky a zľavy, ktoré si obchodník účtuje za prvý závoz, letákové akcie, reklamu, predaj tovaru,… budú, v prípade domácich – slovenských výrobkov zrušené a nahradené jedinou zľavou, ktorá bude vypočítaná len z predaja (tržieb) jednotlivých výrobkov, ktoré obchodník vo svojom obchode, či obchodnej sieti predal a zaplatil výrobcovi. Čím viac obchodník predá, tým na väčšie percento zľavy bude mať nárok.

Tabuľka tržieb a prislúchajúcich zliav by bola každoročne dohadovaná medzi zástupcami obchodu a výroby. Zvlášť pre jednotlivé sortimenty. (mäsové výrobky, mliečne výrobky, pivo, víno, liehoviny, cestoviny, ovocie, zelenina,….) Bolo by to každoročné vyjednávanie a dohadovanie medzi potravinárskou, prípadne inou komorou a zväzom obchodu. Výrobcovia, ako aj obchodníci, by tieto dohody museli akceptovať. Ešte raz zdôrazňujem – zľava odvodená od tržieb – predaja, ako aj každoročné dohadovanie o tabuľke  zliav, podľa sortimentu a výšky tržby, by sa týkalo len slovenských – domácich výrobkov s vydaným certifikátom o pôvode. Na ostatné výrobky dovezené zo zahraničia, alebo výrobky bez certifikátu o slovenskom pôvode, by si obchodníci dohadovali podmienky predaja individuálne s výrobcami a dovozcami (rôzne listovacie poplatky, rabaty, príspevky na reklamné akcie,….).

Som presvedčený, že ak by sa podarilo zaviesť tieto štyri opatrenia do praxe, významne by to prispelo k zvýšeniu predaja domácich výrobkov na slovenskom trhu. Ani by to nemuselo trvať dlho. Napríklad, opatrenie číslo 2/ Výrazné označenie spojené s cenovkou, by sa mohlo provizórne realizovať v priebehu dvoch – troch mesiacov. Ostatné opatrenia vyžadujú väčší priestor na diskusiu a realizáciu. Tento princíp podpory domácich výrobcov by mohla naša vládna garnitúra presadzovať aj na európskej pôde. Domáci výrobcovia v každej krajine, by mali určité zvýhodnenie, ktoré by im garantovalo predajné miesto na pultoch v obchodoch v minimálnej šírke 50% (aj v sortimente, aj v ploche). Zároveň, zachoval by sa dostatočný priestor na dovozy z vonku a bohatý sortiment a výber v obchodoch. Rovnako by ostalo zachované aj konkurenčné prostredie. Domáci výrobcovia by museli tiež medzi sebou bojovať. Certifikát o pôvode tovaru by nezaručoval domácemu výrobcovi, že sa do obchodnej siete len tak dostane. Záležalo by len na obchodnej sieti, či bude predávať len jedného, alebo viacerých domácich výrobcov v danom sortimente.

Na záver chcem zdôrazniť, že príčinou klesajúceho predaja domácich výrobkov nie sú len obchodníci, ako sa to zjednodušene prezentuje verejnosti. Problém je oveľa  širší. Preto prestaňme z obchodníkov robiť nepriateľov, ale sadnime si s nimi a hľadajme riešenia, ktoré budú vyhovovať všetkým stranám.