tunaj

Naše vysoké školstvo trpí niekoľkými vážnymi problémami. Za najhoršie považujem dva:

1/ Extrémny nárast počtu vysokých škôl, fakúlt, odborov a katedier  po roku 1989, mal negatívny dopad na ich kvalitu.

2/ Študenti  sa podstatne viac zaujímajú o štúdium ľahkých a nenáročných smerov, (marketing, politológia, sociológia, sociálna práca, masmediálna komunikácia,…), pričom šanca uplatniť sa v týchto odboroch po skončení štúdia je minimálna. Väčšina z nich skončí bez možnosti využiť svoje vysokoškolské vzdelanie, prípadne odchádzajú do zahraničia. Tam  pečú hamburgery a kuracie krídelká v zariadeniach rýchleho občerstvenia, robia opatrovateľov starých ľudí, alebo vykonávajú inú, nízko kvalifikovanú prácu.

O štúdium náročných odborov, ako sú štúdium matematiky, fyziky, chémie, elektrotechniky, strojárstva,…je minimálny záujem, pričom o absolventov týchto odborov je na trhu veľký dopyt. Šanca si nájsť kvalifikovanú a dobre platenú prácu je vysoká.

Existuje spôsob, ako tieto problémy riešiť?

V oblasti vysokoškolského vzdelávania narážajú do seba dva protichodné nároky a záujmy:

1/ Právo na vzdelanie. Myslím si, že každý občan tohto štátu má právo na vzdelanie. A teda aj na vzdelanie vysokoškolské. Nemalo by sa nikomu brániť študovať, pokiaľ sa na to cíti a považuje to za potrebné a užitočné pre seba a svoju rodinu.

2/ Efektívne a úsporné nakladanie so štátnymi zdrojmi. Povinnosťou politikov a štátnych úradníkov je nakladať s verejnými zdrojmi maximálne úsporne a efektívne. A to aj v oblasti vzdelávania.

Dajú sa skĺbiť tieto dva, proti sebe stojace nároky?

Podľa môjho názoru, áno. A to financovaním vysokoškolského vzdelávania pomocou ŠTÁTNYCH  ŠTIPENDIÍ.

Štát by nemal obmedzovať právo na vzdelanie, ale to neznamená, že musí financovať všetko. Ak niekto chce študovať, nech študuje. Čokoľvek a ako dlho chce. Hoci aj nesmrteľnosť chrústa. Ale – za svoje. Štát, podľa môjho názoru, má podporovať a financovať len také vysokoškolské štúdium, kde je garantovaná kvalita štúdia a len také odbory, len takých študentov, po ktorých je na trhu dopyt a kde je najvyššia pravdepodobnosť, že sa vo svojom odbore na trhu uplatnia. Čo je výhra ako aj pre študentov, tak aj pre tento štát. Financovanie vysokoškolského štúdia, kde absolvent po skončení štúdia nie je schopný si nájsť prácu vo svojom odbore, keď potom vykonáva v podstate stredoškolskú prácu, alebo odchádza do zahraničia piecť hamburgery, to považujem za trestuhodné mrhanie verejnými financiami a za to by mali niesť politici zodpovednosť.

Štátne štipendia v praxi:

Reálne by to fungovalo tak, že štát, každý rok, na jeseň, vypíše pre 30 % (napríklad) populačného ročníka štátne štipendiá. Napríklad, ak je v populačnom ročníku 60 000 mladých ľudí, tak štát zabezpečí pre 18 000 nových vysokoškolákov (30%) bezplatné vzdelávanie, formou poberania štátneho štipendia. Týchto 18 000 štipendií by bolo rozdelené na také vysoké školy, na také fakulty a odbory, kde je zabezpečená a garantovaná najvyššia kvalita štúdia a zároveň, kde je najvyššia pravdepodobnosť toho, že títo absolventi si nájdu aj kvalifikovanú prácu. Aby vysoká škola, alebo univerzita mohla vzdelávať študentov so štátnymi štipendiami, musela by spĺňať určité kvalitatívne kritéria. Takto by štátne štipendiá získavali vysoké školy len s najvyšším rankingom a ratingom. O štátne štipendium by sa mal možnosť uchádzať každý občan tohto štátu, ktorý má ukončenú strednú školu maturitnou skúškou s úrovňou A a ešte nemá vysokoškolské vzdelanie. Uchádzač o štátne štipendium by bol tiež povinný robiť písomné skúšky – prijímačky na danú vysokú školu. Na základe výsledkov stredoškolského štúdia, maturity, výsledkov na písomných prijímačkách na vysokej škole a sociálneho zázemia, bol by stanovený zoznam a poradovník uchádzačov o štátne štipendium a bezplatné štúdium na vybraných odboroch. Tí najlepší, by získali štátne štipendium a tí, ktorí by skončili pod čiarou, by mali na výber. Alebo si za štúdium platiť, alebo sa pokúsiť o štátne štipendium zas o rok. Každý občan by mal takto nárok, len raz získať štátne štipendium. Ak by napríklad, toto štipendium získal, ale po čase by sa na školu vykašlal, už by sa druhý krát nemohol o štátne štipendium uchádzať. Štátne štipendium by garantovalo úspešnému uchádzačovi bezplatné štúdium daného odboru na celú dobu riadneho a normálneho štúdia. Ak by si študent štúdium naťahoval, tak za to čo je navyše, by si musel platiť. Napríklad, Štúdium by bolo 4 ročné (8 semestrov), ale študent opakuje ročník a natiahne si štúdium na 5 rokov (10 semestrov). Musel by si 1 rok (2 semestre) doplatiť.

Neúspešní uchádzači o štátne štipendiá by mohli študovať tiež. Čokoľvek, kdekoľvek a ako dlho by chceli. Ale za svoje, prípadne rodičovské, či iné finančné zdroje. Záležalo by len na marketingu a povesti vysokých škôl, koľko študentov by sa im podarilo prilákať na platené štúdium.

VÝHODY systému štátnych štipendií:

1/ Pomocou štátnych štipendií, zvýši sa možnosť usmerňovať záujem študentov o štúdium náročných odborov. (technických, prírodovedných, lekárskych, pedagogických,..)

2/ Bude zabezpečené právo každého dospelého občana Slovenska uchádzať sa o bezplatné vysokoškolské vzdelanie na vybraných odboroch, po splnení určitých kritérií (výsledky stredoškolského štúdia, maturitné výsledky, výsledky písomných prijímacích skúšok,…)

3/ Bude zabezpečené právo na vysokoškolské vzdelanie každému občanovi Slovenska – ale za vlastné finančné zdroje.

4/ Štátne štipendia zabezpečia vysokú pružnosť a prispôsobivosť vzdelávacieho systému. Vysoké školstvo bude pružnejšie reagovať na potreby trhu. Štátne štipendiá budú poskytované len na také študijné odbory, o ktoré bude na trhu záujem.

5/ Štátne štipendia zvýšia kvalitu vysokoškolského vzdelávania. O študentov so štátnymi štipendiami sa budú môcť uchádzať len vysoké školy s najvyššou kvalitou vzdelávania.

6/ Zvýši sa objem financií pre kvalitné vysoké školy, fakulty a odbory. Štátne štipendia spôsobia značné usmernenie študentov na potrebné a náročné štúdijné odbory na najlepších vysokých školách. Dôjde tak k zániku slabých vysokých škôl a nepotrebných odborov. Ostane tak viac peňazí pre potrebné štúdijné smery a kvalitné vysoké školy.

7/ Štát bude svoje finančné zdroje v oblasti vzdelávania vynakladať efektívnejšie ako doteraz.

Kto bude určovať počty štátnych štipendií? Toto nie je problém. Vláda má k dispozícii dostatok údajov z rôznych zdrojov, na základe ktorých je možné pomerne presne odhadnúť dopyt trhu a spoločnosti po určitých profesiách. Takéto údaje vedia dodať ekonómovia, prognostici, sociológovia, ale najmä profesné a priemyselné zväzy, odborné a priemyselné komory,… Na základe takýchto podkladov sa pomerne presne dá na niekoľko rokov dopredu odhadnúť, čo by naše vysoké školstvo malo produkovať.

Námietky proti štátnym štipendiám:

Pri prezentovaní svojich názorov som sa stretol s viacerými námietkami:

Námietka číslo 1: „Za socializmu bolo všetko zadarmo. Vtedy ste vyštudovali vysokú školu bezplatne a teraz nás nútite študovať za peniaze.“

Áno, za socializmu sme študovali zadarmo. (strava, internát, skriptá, doprava sa platili). Kritici by si však mali uvedomiť, že za socializmu mohlo študovalo na vysokých školách maximálne 10 až 15 % študentov z jedného populačného ročníku. Čo bolo približne 10 až 15 000 študentov v jednom ročníku. Takže, propagandisticky bolo bezplatné štúdium pre všetkých, ale reálne mohol študovať len veľmi obmedzený počet.

Navrhovaný systém štátnych štipendií by nechával možnosť študovať bezplatne 30-tim percentám študentov z každého populačného ročníka a zároveň, bola by možnosť, v prípade neúspechu pri získaní štátneho štipendia, študovať za peniaze. Záležalo by na študentovi, ako sa rozhodne.

Námietka číslo 2: „Moji rodičia platia dane, tak mám právo na bezplatné vysoké školstvo.“

Nesúhlasím. Ak niekto platí dane, to neznamená, že jeho deti majú automatický nárok na bezplatné vysoké školstvo. V súčasnosti asi polovica študentov z každého populačného ročníka nejde študovať na vysoké školy. A ich rodičia tiež platia dane.

Námietka číslo 3: „Štát nemá zasahovať do vysokého školstva. Treba všetko spoplatniť. Študentom treba pomôcť študentskými pôžičkami a podnikovými štipendiami.“

Nesúhlasím s týmto názorom. Totálne spoplatnenie vysokého školstva by viedlo k zahataniu možnosti študovať pre sociálne slabších študentov. Totálne spoplatnenie by neusmerňovalo záujem študentov študovať ťažké odbory. Podnikové pôžičky – je naivné sa domnievať, že podniky by financovali štúdium začínajúcim vysokoškolským študentom. Ak sú aj niektoré firmy ochotné poskytovať podnikové štipendia, tak ich poskytujú študentom vyšších ročníkov, kde je už pomerne vysoká pravdepodobnosť toho, že vysokú školu úspešne dokončia. Rovnako som proti študentským pôžičkám. Myslím si, že to nie je vhodný systém. Zdá sa mi to zvrátené, aby človek, ktorý ešte ani nezačal pracovať, už má byť na začiatku svojho života zadĺžený. A to len preto, že chce byť vzdelaný.

Námietka číslo 4: „V takomto systéme hrozí rozmach korupcie.“

V každom nedokonalom systéme hrozí rozmach korupcie. Áno, je to riziko, ale to riziko sa dá eliminovať práve tým, že si ho budeme uvedomovať a všetky procesy okolo štátnych štipendií budú maximálne transparentné, s možnosťou spätnej kontroly a vynucovaním nápravy a postihov.

Zavedenie systému štátnych štipendií považujem za dobrý kompromis medzi krajnosťami typu:  bezplatné vysoké školstvo – alebo – totálne spoplatnenie vysokého školstva.

Zavedenie štátnych štipendií by nemuselo trvať dlho. Možno by stačil rok – dva na prípravu legislatívy. Súčasní študenti by doštudovali za súčasných podmienok a súčasnom spôsobe financovania, noví študenti by nastupovali už podľa nových zákonov o štátnom štipendiu.

Som presvedčený, že štátne štipendia by výrazne zmenili charakter nášho vysokého školstva. Zvýšili by jeho úroveň a výrazne by usmernili študentov študovať náročné, ale perspektívne odbory.